Poletovanie v teplom letnom podvečernom kľude je relaxom, ale určite mi dáte za pravdu, že štartujúci model na bielej panenskej pláni, oproti modrej oblohe prežiarenej slnkom je zážitkom, ktorý roztápa skrehnuté prsty na vysielači a ešte dlho rezonuje v predstavách pri zaspávaní.
Všetky popísané skúsenosti sú nadobudnuté z motorov ASP a MVVS od 3,5ccm do 7,5ccm.
V princípe som nezistil žiadny veľký rozdiel medzi lietaním v zime a v lete, samozrejme motory mám už zabehnuté a nastavené. Zabiehať nový motor v mínus 10 st. by som sa neodvážil.
Pred odchodom na letisko stále dobijem palubné akumulátory, aj tie vysielačové, používam kvalitné NiMH články Sanyo Eneloop, ktoré ma počas 4 sezón ešte nesklamali, či už ako prijímačovky, či ako vysielačové baterky. V modeloch mám 5 – článkový akupak (6V).
Ak je predpoklad, že budem lietať pri teplotách nižších ako mínus 3 st., obalím hlavu valca maliarskou „papierovou“ páskou. Dávam väčšinou tri vrstvy. Aby sa neodlepila (lebo na mastnom kove nedrží), poistím ju pásikom z pásky vystuženej skleným vláknom.
Veľmi dôležité je mať čerstvo nabité žhavenie (viem, že po slovensky by to malo byť „žeravenie“, no ježia sa mi z toho výrazu chlpy...). Do auta sa snažím naložiť všetko čo najrýchlejšie.
Po príchode na letisko model vyberám tesne pred lietaním, ak sú vo vzduchu kolegovia, nechám ho v aute. Ak svieti slnko, snažím sa zaparkovať tak, aby čo najviac svietilo dnu a ohrieval sa interiér, teda presne naopak ako v lete. Po zostavení modelu a natankovaní odkladám palivo ihneď do „tepla“ v aute, podchladené palivo nechané na ľade mi veľmi štartovať nechce. Lietam na syntetiku Rapicon 5% nitrovanú. Štartovacia procedúra je klasika, zapnem vysielač, prijímač – model, dám rukavicu, otvorím naplno karburátor, zapchám ho palcom, 3 – 4x pretočím nech sa nasaje palivo, stiahnem páku plynu na voľnobeh, pretočím ešte raz, nasadím žhavítko a motor nakopnem.
Na 95% chytí na 2. až tretie pretočenie. Voľnobeh ťuknem trimom trochu vyššie, odpojím žhavenie a jemne – ťukaním plynu tak do 1/3 chvíľu prehrievam motor. Môže to byť okolo pol minúty, presne neviem, nemeral som to a je to aj pocitovo, keď už „cítim“, že motor je v pohode. Ťuknem dole trim voľnobehu, ak motor zdochne (náhodou), tak ho nakopnem a ešte prehrejem. Žhavítko sa sťahuje do teplého vrecka vo vetrovke. Motorovku dávam len krátku a netýram motor na zemi. Len zistím, či sú prechody dobré a otáčky idú za pákou. Keď treba, doladím max. otáčky s modelom kolmo hore, stačí ísť cez 1 -2 zúbky ihly. Skontrolujem ešte všetky kormidlá a hurá do vzduchu!
Lietanie v chladnom vzduchu je príjemné a model vďaka inej viskozite vzduchu podáva až o tretinu lepšie výkony (že vraj, čítal som to v nejakom pojednaní o aerodynamike, možno to nie je tretina, ale je fakt pravda, že to lieta lepšie, robil som pred cca 3 rokmi pokus z vetroňom a kĺzal z ruky podstatne dlhšie ako v lete na tom istom mieste...). Treba dávať pozor na prízemnú turbulenciu, zdá sa, že nefúka a predsa to z modelom niekedy zamáva. Hlavne keď svieti slnko sa okolo obeda vyskytuje skoro vždy. Aj na veľkej ľadovej ploche.
Po pristátí model hneď utriem od zbytkov paliva, našťastie od syntetiky je toho oveľa-oveľa menej ako pri lietaní s ricínom. Vypnem model, vysielač, model ide na slnko, vysielač do tepla auta, prípadne sa zbalí všetko a ide sa domov (málo pravdepodobné).
Doma odčerpám zbytky paliva a motor prestrieknem WD40-kou. Niekto vraví, že „žerie“ motor, ja som zatiaľ spokojný a motor ide naštartovať na „krivý pohľad“.
Ak sa všetko vydarí, mám(e) krásny deň za sebou a vyvetraný sa môžem opäť tešiť na rodinu. A keď sa zadarí, vzniknú po ďalšej úmornej mordovačke po večeroch doma aj videá, či fotky, ktoré budú tie krásne chvíle pripomínať.
Želám všetkým veľa úspešných vzletov, letov, pristátí a krásnych zážitkov.
Fotografie: “Kevo” a jeho Nikon D3100